Duben 2014

different, but important

29. dubna 2014 v 16:36 | Monka |  inspiration
Lauren Curtis je 21 ročná bloggerka a vloggerka z Austrálie, ktorá na svoj youtube channel pridáva prevažne líčiace videá, ktoré sú stále dokonalé a síce sa nemaľujem tak výrazne, stále si ich pozriem, pretože Lauren je hrozne krásna a sympatická osoba. Veľakrát sa už stalo, že jej pod video do komentára písali fakt škaredé veci typu načo si na seba dáva tak veľa mejkapu a prečo neostane radšej prirodzená alebo že je jej mejkap príliš tmavý a vyzerá hrozne umelo, skoro ako barbie. V tomto naozaj inšpiratívnom videu sa vyjadruje aj k tomu, že ak sa človek cíti dobre taký aký je, aj spoločnosť by ho mala prijať tak. Ak sa niekto cíti dobre bez rôznych líčidiel, je to v poriadku. Aj keď má nedostatky. Tak isto je v poriadku, ak sa niekto líči každý deň a cíti sa rovnako dobre. Nemôžeme dovoliť, aby nám predsa niekto hovoril, čo máme nosiť, ako sa máme správať, líčiť, česať. Pretože to sme my a len my môžeme rozhodovať o tom, kým budeme. Či sa už rozhodneme mať červené, čierne, blond vlasy alebo ísť do solária či začať sa maľovať alebo práve naopak nemaľovať sa ostať prirodzenými.

Odporúčam si toto video pozrieť, pretože Lauren to povedala naozaj krásne. Možno si poviete, že ako môže ona hovoriť o tom, ako byť sama sebou, ak sa sama skrýva pod mejkapom, ale ona sa tak cíti pohodlne, krásna a hlavne sama sebou. To je asi hlavné. Po tomto videu ju naozaj uznávam, pretože nie veľa ľudí to vie povedať tak krásne a hlavne priamo.

listen to whatever music you want.there are no "bad" tastes, just different ones

23. dubna 2014 v 14:19 | Monka |  my thoughts
Ďalší myšlienkový článok, tentoraz to nie je žiadna téma týždňa, ale niečo, k čomu sa ja sama chcem vyjadriť. Je to hudobný štýl ľudí a to, ako sa k nemu stavajú ostatní, ktorí ten hudobný žáner nepodporujú. Stalo sa vám už niekedy, že ste boli za čudných len preto, že ste počúvali iný žáner hudby ako ostatní? Či už u "kamarátov" (dala som to do úvodzoviek, pretože podľa mňa by kamaráti mali rešpektovať to, čo počúvate) spolužiakov, rodiny (čo je asi ten najhorší prípad) alebo na nejakej sociálnej sieti, kde som sa už i ja osobne párkrát zapojila do hádok. Odcudzovali vás za to a hovorili, že to, čo počúvate hudba nie je? Hudba je pre niekoho životabudič, oddych, odtrhnutie od sveta. No jeden jediný človek alebo skupina ľudí vám dokáže ten krásny pocit zruinovať. A to len preto, že počúvate niečo iné, niečo, čo sa páči vám a tomu človeku alebo vlastne ľuďom nie. Podľa mňa ten pocit z časti pozná každý z nás.

Jedna vec je, ak ten človek ten žáner jednoducho nepočúva a nekomentuje ho a druhá vec je to, keď ten človek doslova vyhľadáva ľudí, ktorých by mohol za to, čo počúva ohovoriť a povedať, že počúva sprostosti. Ešte smutnejšie je, ak toho človeka za to čo počúvajú aj šikanujú. No čo, to je dnešná realita a to sú dnešní ľudia, ktorí si to doslova užívajú. Ja som povedzme fanúšička One Direction, milujem ich hudbu, ich texty a hlasy. No pri mojich spolužiakoch som preto za úplnú hlupaňu, ktorá počúva nejakých priteplených buzíkov, ktorí nevedia ani len spievať. Ak mám byť úprimná, k tejto veci sa už pri nich nevyjadarujem, pretože reči typu "len im závidíte" a "dosiahli niečo, čo vy nie" u nich už neplatia a jednoducho to odignorujú a pokračujú v ohováraní ich. Nie, nepríde mi to normálne a už vôbec nie spravodlivé, že niekto odcudzuje človeka podľa toho čo počúva, a teda tým odcudzuje samotného speváka/speváčku/skupinu. Všetci sme predsa ľudia.Všetci máme iný vkus. Ja som v minulosti nemala rada rap a rock. Takmer som ho neznášala, pretože som nevidela zmysel v tom, aby niekto počúval kričiacich dlhovlasých mužov a černochov so zlatými reťazami okolo krku s XXL tričkami. Lenže postupom času som sa aj ja dosť stotožnila s týmito štýlmi hudby a dokonca sa mi aj začali páčiť. Rap hlavne preto, že som sa ako tak naučila po anglicky a texty mi teda dávajú lepší zmysel ako keď som mala 12 či 13. A rock počúva prevažne môj ocino a taktiež sa mi začal páčiť až po niekoľkých koncertoch na ktorých sme spolu s rodičmi boli.

A tak by sa podľa mňa každý človek mal raz čas započúvať do niečoho, čo by nikdy inak nepočúval a pripomenul si, že aj toto je hudba. Aj toto je niečo, na čom niekto tvrdo robil a niečo, čo niekto počúva.
Ďalšou vecou je, keď nejaká skupina fanúšikov ohovára druhú "on je ajtak krajší" "on má aj tak krajší hlas" "on aj tak dosiahol viac". Dokola a dokola tá istá nezmyselná vec. Niektorí umelci spravia čokoľvek pre svojich fanúšikov. Drú na albumoch a niekedy je až smutné pozerať sa na to, ako sa snažia všetko spraviť dokonale. Nemajú osobný život no aj napriek tomu robia to, čo ich baví. Pravdaže, osobne nepoznám nikoho z hudobného priemyslu ale možno v niektorých prípadoch to už ani nerobia preto, lebo ich to baví ale skôr z povinnosti. No aj tak zo seba dajú všetko. A potom nejaká skupina ľudí začne útočiť a hádať sa o tom, kto je lepší. Je to zbytočné, pretože všetci do toho niečo dajú. Nejaký kúsok seba.

Viem, že niekomu príde rozoberanie takýchto vecí stupídne, no takéto veci sa v živote naozaj dejú, človek sa odcudzuje podľa toho čo počúva a umelec podľa toho akú hudbu robí.

you&I

18. dubna 2014 v 17:31 | Monka |  music
Nie. Toto som si teda naozaj nemohla odpustiť a musela som to sem dať.

Keď som sa dozvedela, že chalani budú mať video k pesničke You & I, povedala som si, že prečo práve tá pesnička. Nevravím, že nie je skvelá. (Každá ich pesnička je v nejakom smere skvelá a dokonalá) No myslela som si, že to bude Little Black Dress alebo jednoducho niečo energické, pričom sa v klipe dokážu poriadne vyblázniť. Tento klip je však viac než dokonalý. Už len ten Niall pri začiatku mi úplne vyrazil dych. A potom prišla tá premena na Liama a vtedy som sa len tak nemo pozerala do obrazovky a nedokázala si vysvetliť čo sa práve stalo a hneď som premýšľala nad tým, ako to sakra spravili. Potom prišli ďalšie premeny, dokonalý Harry a tak ďalej. Ďalšia úplne dokonalá časť, keď začali zapadať do svojich tiel (alebo ako to mám vlastne vysvetliť) Tento klip ukazuje to, ako veľmi sa chlapci zmenili, ako dospeli. Pozrime sa už len na Niallove úžasnédokonaléúplnemegaluxusné vlasy, ktoré ho robia ešte krajším, Liamova briadka, ktorá je proste sexy povedzme si narovinu. Taktiež Louis, ktorý vyzerá taktiež omnoho staršie a pri Zaynovi je to už samozrejmosť, že vyzerá priam božsky. Je to jeden úplne dokonalý a hlavne originálny klip. Jednoducho ma prekvapuje, že stále dokážu prísť s niečím novým a zároveň bezchybným.

knihomolstvo

14. dubna 2014 v 17:44 | Monka |  my thoughts

Krásna téma, ktorá mi ihneď vyčarila úsmev na tvári. Síce na tom bude aj niečo urážajúce. To slovo, knihomoľ mi stále prišlo také tvrdé, bez citu. Myslím, že sa to dá povedať aj krajšie. Každý si totiž pri slove knihomoľ predstaví človeka alebo vlastne študenta, ktorý presedí celý deň nad učebnicami a snaží sa nabifliť nové učivá do školy. Teda šprt. Áno, aj šprt je škaredé a urážajúce slovo, pretože čo zlé je na tom, ak chce mať niekto dobré známky v škole. No ja som biflovanie sa všetkého nikdy extra nepodporovala a snažila sa skôr najprv všetkému pochopiť a až potom sa to naučiť. No to by bolo už o inom. Ja si konkrétne pri slove "knihomoľ" predstavím človeka, ktorý rád číta knihy. Nedrví sa ich, nebiflí a ani nesnaží nejak extra pochopiť. Jednoducho ich číta, prežíva dej spolu s postavami a nadovšetko miluje tú chvíľu, ktorú strávi v spoločnosti s knihou. Človek, ktorý žije v mnohých svetoch, nemá len ten jeden svoj. Niekto, kto si nedokáže vybrať najobľúbenejšiu knihu spomedzi všetkých ktoré čítal, pretože všetky mu ponúkli niečo nové, niečo, kvôli čomu sa k tej knihe stále vracia. Aj keď si ju neprečíta celú, potrebuje do nej nazrieť a znovu si prečítať tie najkrajšie chvíle, ktoré mu tá kniha ponúkla. Knihomoľ prežíva všetko úplne inak ako človek, ktorý nikdy neprečítal ani jednu knihu. Vidí svet v úplne inom svetle. Je jedno, či číta detektívky, romány či dobrodružné knihy. A vlastne, je niečo krajšie než sa úplne vcítiť do knihy? V inom svete, v inom čase v stále iných postavách, ktoré riešia buď problémy dnešnej mládeže alebo bojujú s nejakými nadprirodzenými silami. Napríklad tie ja čítam najradšej. A veľa ľudí na mňa preto pozerá občas krivo.

To robia väčšinou ľudia, ktorí za svoj život možno raz chytili do ruky knihu ( aj to možno len akúsi čítanku v nižších ročníkoch) a nechápu ten dôvod, prečo ľudia čítajú. Prečo si spríjemňujú voľné dni čítaním a prečo niekedy uprednostnia knihy pred klubmi a diskotékami. U mňa je skôr ten problém, že neskutočne rada čítam knihy s nadprirodzenými bytosťami a vôbec, vecami, ktoré v našom svete skutočné nie sú. Občas mi ale ich svet pripadá zaujímavejší ako ten môj. Síce si autor stále zmyslí, že na konci príbehu zabije niekoho, ku komu som si vytvorila silné puto. Veľa krát sa mi stane, že len tak sedím, pozerám na knihy a potom pocítim niekde vnútri ten pocit, ktorý som mala pri čítaní tej knihy. Ten pocit, ktorý som prežívala pri tej najväčšej zápletke a to, ako hrozne ma tá kniha dostala.
To však nepochopí človek, ktorý čítanie považuje ako stratu času. To však strata času nie je. A nie je to ani biflovanie sa. Síce sa nejakým spôsobom čítaním kníh aj vzdelávame- určite bude mať človek, ktorý číta lepšiu slovnú zásobu ako ten, kto nie, to je podľa mňa jasné ako facka. Knihy nám teda neponúkajú len ten zážitok z toho čítania ale aj lepšiu slovnú zásobu, čo je dosť dôležité či už pri nejakých slohových prácach alebo do budúcnosti pri rôznych pohovoroch do práce. Pravdaže máme všetci iné záľuby, ktorým sa venujeme. Niekto si dokáže oddýchnuť pri kreslení, niekto pri futbale alebo inom športe, niekto jednoducho odpočíva a počúva hudbu a niekto číta. Pretože to čítanie mu prináša radosť. A žiadny človek by nemal brať inému vec, ktorá mu prináša radosť.

mesto v oblakoch

10. dubna 2014 v 18:21 | Monka |  my thoughts
Prvé, čo mi pri tejto téme napadne sú vysoké až po "nebo" siahajúce mrakodrapy, ktoré pomaly zapĺňajú každé veľké mestá na Zemi. Neodcudzujem ten nápad s výstavbou týchto budov, dokonca sa mi páči myšlienka, že po zobudení by som sa ráno mohla dívať na zobúdzajuce sa veľké mesto predo mnou a večer zas na rozsvietené podniky, budovy a ulice, ako to jednoducho v tom meste žije. No nedokázala by som tam stráviť zvyšok svojho života. Príde mi to, že mrakodrapy zaplnili krásne mestá, ktoré by sa možno zaobišli aj bez nich. Stále som totiž bola za bývanie niekde v malom mestečku, v ktorom sa nachádzajú len tie najdôležitejšie obchody a veľké budovy by nahradili krásne okolie a príroda. No nejaká časť mňa kričí aj za veľkým mestom, ktoré mi ponúka oveľa väčšie možnosti.

Ak by som ešte mala premýšľať nad nejakou vecou, ktorá mi pripomína túto tému, je to nebo. Áno, to miesto kde ľudia nájdu svoj večný pokoj a miesto, ktoré vlastne ani neviem, či existuje. Zaujíma ma, či existuje nejaká hranica medzi zemou a vesmírom. Chcela by som vedieť, či je to tak, ako to popisujú- ako miesto plné pokoja, lásky. Miesto bez hnevu, tragédií, násilia. Zamýšľanie sa nad takými vecami mi nikdy veľmi nešlo, pretože veľa ľudí neverí na posmrtný život a na miesto, z kadiaľ na nás dozerajú ľudia, ktorí už nie sú žiaľ medzi nami. No všetci máme akúsi predstavu, ktorú si nenecháme vziať. Predstavu, ktorá nás robí pokojnejšími. Kto by sa vlastne nechcel ocitnúť v oblakoch. Na tak dokonalom mieste. Všetci si to "mesto v oblakoch" pravdaže môžeme predstaviť inak. Pre mňa je to mesto, kde sú si všetci rovní. Majú sa radi, rešpektujú sa a dozerajú na ľudí, ktorých nechali dolu na zemi. Rozprávajú si príbehy a zážitky z detstva a deň u nich plynie omnoho záživnejšie ako tu u nás. Predstavujem si to ako obyčajné mesto, zato plné dobrých duší. Ak by som nad tým ešte dlhšie rozmýšľala, určite by som tam priplietla pár prípadov, kedy sa tam dostanú niektorí ľudia neprávom a potom ich nejaká tá "hlavná rada" mesta v oblakoch z tade vyčlení a poputujú do horkého pekla. (To moje fantazírovanie je až chorobne čudné i know)

Ale mne stále hovorila mamka o "nebíčku". Hlavne vtedy, keď mi zomrel nejaký domáci maznáčik a ja som bola z toho úplne nešťastná. Hovorila : neboj sa, už sú v nebíčku. (alebo niečo podobného). Vtedy, možno ako 5/6 ročná, som sa vôbec nezamýšľala nad tým, či tam naozaj niečo je, alebo to tak popisujú len veriaci.

Všetci môžeme poňať túto tému inak. Či už to chápeme tak, že mrakodrapy postupne zapĺňajú našu Zem a niektoré z nich siahajú až do výšky oblakov alebo ako nebo alebo inak. Naše predstavy nemajú hranice a zároveň nie je nič zlého na tom, ak si človek predstavuje miesto, kde je všetko inak. Možno niekto fantazírovanie berie ako blbosť a vidí len obyčajné oblaky zložené z malých častíc vody, atmosféru a vesmír. No občas práve táto myšlienka uberá ľudí z tejto krutej reality.

spring feelings

2. dubna 2014 v 18:49 | Monka |  photogallery
Dnešný deň bol úplne pohodový. Čo sa však nedá povedať o včerajšku. Včera som mala talentové skúšky a musím sa pochváliť, prijali ma. Teraz si možno poviete, že je to super a včerajšok bol predsa len dobrý, no pre mňa to bol čistý stres. Ako ráno, tak aj poobede keď som čakala na výsledky. V hlave som si prehrávala rôzne scenáre, ako budem plakať nad tým, že som prijatá alebo ako budem oznamovať rodičom, že to žiaľ nevyšlo. No vyšlo to presne tak, ako som chcela. Som šťastná, pretože som od začiatku roka myslela na tento moment, kedy bude po všetkom a kedy si môžem povedať, že som to zvládla. Teraz bude blog pre mňa prvoradý. Teda aspoň na nejaký čas. Ale späť k dnešnému dňu. V škole som vlastne skoro ani nedávala pozor, pretože som si jednoducho chcela užiť ten pocit, že už tam pomaly ale isto nepatrím. Dnes sa mi nechcelo robiť matiku, tak som rovno išla vonku, kde bolo naozaj krásne. Tak jarne. Mamka ma naučila robiť veniec z kvetov- teraz konkrétne z púpavy. Robila som to prvý raz, takže som rada, že mi to aspoň nejak vyšlo. Neskôr som vytiahla malého bratranca bicyklovať sa, kde som tiež niečo nafotila. Upravila som ich iba pár a zároveň pozerala Divergent ( už po tretí raz. ja sa toho filmu jednoducho nedokážem nabažiť) Tak sa hádam budú fotky páčiť :) prajem vám krásny zvyšok dňa